„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli,

čo sme na vlastné oči videli,

na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky

dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ (1 Ján 1/1)

Podľa tradície Cirkvi sa prvá ikona Krista objavila ešte počas jeho pozemského života. Je ňou obraz, ktorý sa udomácnil na Západe pod názvom „Svätá tvár“, alebo „Veronikina šatka“ a v ortodoxnej cirkvi ako „ikona nevytvorená ľudskou rukou“ (acheiropoiétos). Na rozdiel od západnej legendy, ktorá je vďaka františkánom známa asi od 15. stor., legenda z Východu, ako sa zdá, má pevnejší historický základ.

Podrobný príbeh nám ponúka byzantská liturgická kniha „Mineon“. Malomocný kráľ Abgaru poslal ku Kristovi svojho archivára Ananiáša s listom, v ktorom prosil Krista, aby prišiel do Edesy a uzdravil ho. Ananiáš bol maliarom a preto sa Abgar pre prípad, že by Kristus neprišiel, poistil tak, že prikázal namaľovať aspoň jeho podobizeň. Ananiáš našiel Krista obklopeného veľkým zástupom. Aby lepšie videl, vystúpil na jednu zo skál. Pokúšal sa namaľovať Pánovu tvár, ale nedarilo sa mu to pre neopísateľnú slávu, ktorá sa v nej trblietala.

Ježiš vidiac Ananiášovú túžbu zobraziť ho vypýtal si vodu, umyl sa a osušil si tvár ručníkom v ktorom zanechal obrysy svojej tváre. Potom tento ručník spolu s listom odovzdal Ananiášovi s tým, aby tieto veci zaniesol tomu, ktorý ho poslal.

V liste Kristus oznámil Abgarovi, že osobne do Edesy prísť nemôže a zároveň prisľúbil kráľovi, že pošle jedného zo svojich učeníkov.

Po obdržaní obrazu sa Abgar takmer hneď celkom uzdravil, len tvár mu zostala ešte poznačená chorobou. Po Turíciach bol k nemu poslaný sv. Tadeáš, aby dovŕšil Abgarovo uzdravenie. Kráľ Abgar sa po tejto udalosti obrátil celým svojím životom k Pánovi. Edeské kráľovstvo bolo vlastne prvým kresťanským štátom. V Kronike mesta Edesy je zachytená existencia kresťanského chrámu už v roku 201, keď bol povodňou zničený.

Abgarova premena bola vididteľná aj na hlavnej bráne mesta z ktorej dal odstániť modlu a vztýčil na jej miesto Kristovu tvár. Avšak jeho pravnuk navrátiac sa k pohanstvu chcel tento svätý obraz zničiť. Biskup mesta preto nechal túto vzácnu ikonu zamurovať do výklenku zo zapálenou lampou.

Časom sa na skrýš zabudlo, a tak bola odhalená až v období, keď kráľ Peržanov, Chosroes v r. 544 alebo 545 obsadil mesto. Zázrakom lampa vo výklenku ešte stále horela a obraz bol nielenže neporušený, ale sa preniesol aj na vnútornú stranu súkna, ktorým bol prikrytý.

Vďaka tejto udalosti máme dnes dva druhy ikony Svätej Tváre.

Mandylion - Kristova tvár zobrazená na ručníku Abgara a Keramion - obraz prenesený na súkno, ktorým bol Abgarov ručník prikrytý.

Je zaujímavé, že asi do V. stor. nie sú o tejto ikone takmer žiadne zmienky. Pravdepodobne preto, že bola ešte zamurovaná. Zmienky o tejto ikone môžeme nájsť v dokumente zvanom „Učenie Adaja“. Adaj bol biskupom v Edese (541). Nepochybne najstarším autorom, ktorý menuje ikonu poslanú Abgarovi, je Evagrio Scolastico (VI. stor.). Vo svojom diele „Historia Ecclesiastica“ nazýva tento obraz „ikona vytvorená Bohom“ (theoteuktos eikôn).

V VIII. storočí je už dobre známa a v Cirkvi slávená.

V čase ikonoboreckých nepokojov sa sv. Ján Damašský zmieňuje o tomto zázračnom obraze a otcovia VII. ekumenického koncilu (787) ho tiež viac ráz spomínajú.

Roku 944 sa byzantskí imperátori Constantin Porfirogenito a Roman I zmocňujú ikony v Edese a nechávajú ju slávnostne previesť do Konštantinopolu. Po vpáde križiakov r. 1204 sa stopy po ikone strácajú.

Liturgická spomienka 16. augusta pochádza pravdepodobne zo slávnostného prenesenia do Konštantinopolu.

A predsa, liturgia tohoto sviatku sa ani zďaleka neohraničuje iba na jednoduchú spomienku prenesenia ikony z jedného miesta na druhé. Podstatným prvkom oficia je dogmatický základ tohoto obrazu a jeho obsah. Zmysel výrazu „obraz nevytvorený ľudskou rukou“ čerpá svetlo z Mk 14/58: „tento obraz je predovšetkým vtelené Slovo samo, ktoré sa zviditeľňuje v chráme svojho tela“ (Ján 2/21). Počnúc týmto momentom zákaz obrazov v Mojžišovom zákone stráca svoj zmysel a ikony Krista sa stávajú zároveň nepopierateľným svedectvom Božieho vtelenia. Je zvlášť dôležité podčiarknuť, že osoba Ježiša Krista, jeho obraz, nie sú personifikáciou vyzdvihnutých morálnych čností, alebo nejakou vznešenou myšlienkou, či Spasiteľom, ktorý je vytrhnutý z reality, ale konkrétnou, historickou osobnosťou, ktorá žila na určitom mieste v presne stanoviteľnom čase.

Sv. Pavol formuloval kristologický základ ikony: „Kristus je obraz - eikôn - neviditeľného Boha“ (Kol 1/15). V tejto Pavlovej formulácii sa skrýva aj samotné posolstvo ikony pre každého z nás. Ikona Ježiša nám zároveň predstavuje Boha,

aj človeka - Bohočloveka. Táto pravda, ktorú nám ikona odhaľuje, sa stáva pravdou každého ľudského bytia: človek je reálnym človekom v tej miere v akej odráža nebo. Je to vďaka daru úžasnej milosti každého stvorenia, byť zrkadlom nestvoreného “Božieho obrazu“.