IKONA KRISTA – PANTOKRÁTORA

Ikona Pantokrátora je nepochybne najznámejším zobrazením Krista. Skôr než bola umiestnená na ikonostasoch všetkých pravoslávnych chrámov, nachádzala sa ako mozaika v centrálnej kupole v Daphni (grécko), aby ukázala vládu Krista nad celým vesmírom.

Život a zmýšľanie kresťanov prvých storočí boli hlboko poznamenané očakávaním príchodu Pána ako sudcu posledných časov. Už od poloviny IV. storočia téma parúzie začala vstupovať prostredníctvom sýrskeho mníšstva do liturgických textov bohoslužby, prijatých celým kresťanským Východom. Toto očakávanie druhého príchodu rástlo aj vďaka rozšírenému kontemplovaniu Jednorodeného Syna, Pána vekov, pre ktorého a skrze ktorého bolo stvorené všetko a ktorý všetko čo má, raz odovzdá Otcovi (1kor 15,24).Toto kontemplovanie v nádhernej syntéze vyjadril sv.Maxim Vyznavač „Kristus v sebe samom zahrňuje všetko , ako stred z ktorého vychádzajú všetky lúče. Predchodcom zobrazenia Pantokrátora bol majestátny Kristus sediaci na tróne, žehnajúci v hieratickom postoji ktorý bol najrozšírenejším zobrazením z počiatku V. storočia. Až po krízach spôsobených ikonoklazmom v Vll. storočí, berie na seba majestátny Kristus pomenovanie Pantokrátor - Ten ktorý je Pánom všetkých vecí - Vševládca. Ohľadne tohoto pomenovania treba poznamenať, že ním pohania označovali svoje najvyššie božstvo Zeus Pantokrátora . Skutočnosť, že označenie , ktorým ešte v živých spomienkach oslavovali modlu, bolo bez obáv pridelené vtelenému Synovi Božiemu , nám odkrýva určitú zrelosť v ich kresťanskom živote. Obraz Pantokrátora sa nachádzal a nachádza vždy na najhlavnejšom mieste v chráme v centrálnej kupole ,ako aj na pravej strane ikonostasu, či v strede kompozície deisisného činu , pripravený zjaviť nám pohotovo "tajomstvo Jeho vôle: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi. "(Ef l, 10).. Kristova kráľovská a božská dôstojnosť je zdôraznená purpurovým spodným odevom - chitonom. Jeho modrý plášť (himation) nám symbolizuje jeho reálne prijatie ľudskej prirodzenosti, do ktorej sa zahalil ako do plášťa. Vtelením Krista ,nie len že obraz už nie je zakázaný, tak ako v starom zákone ,ale stáva sa legitimným a nevyhnutným. Kristus - v gréckom pojatí strnulí a prísny, plný nadľudského pokoja s pohľadom prísneho sudcu dnes dokazuje, že otázky o posledných veciach, poslednom súde, nenechávali veriacich ľahostajnými a boli hybnou silou rannokresťanskej Cirkvi. Niekedy až zamračený, prísny výraz Krista - Sudcu ,nad ktorým sa dnes mnohý často z nepochopením pozastavujú, nemal v kresťanoch navodiť pocit strachu ,ale skôr bázeň božiu ktorá im pomáhala nestratiť orientáciu , inými slovami , všetko hodnotiť vo svetle večnosti a posledného súdu. Kresťania si uvedomovali ,že príchod Pána v sláve zjaví len to , v akej miere už tu na zemi mali účasť na novom živote. O tom rozpráva aj podobenstvo o 10-tich pannách pozvaných na svadbu. Potom čo prišli bez oleja , už si ho dodatočne nemohli obstarať (Mat 25,11). Možno si to neuvedomujeme ,ale súd nás sprevádza po celý náš život. Už tu na zemi zakúšame predchuť pekla alebo neba ako dôsledok našich slobodných rozhodnutí.