IKONA PRESVÄTEJ TROJICE

O živote ikonopisca Andreja Rubleva sa zachovalo veľmi málo svedectiev. V letopise je o ňom zaznačené, že bol „černec", čo znamená mních. Kde a kedy zložil večné sľuby, nie je známe. Isté však je, že svojimi ikonami a freskami, ktoré sú nepochybne nielen umeleckými ale aj teologickými dielami, výrazne obohatil cirkevné umenie Starej Rusi.

Najpozoruhodnejším a najznámejším z Rublevových diel je určite ikona Najsvätejšej Trojice. Jej korene sú zapustené hlboko do života patriarchu Abraháma, otca veriacich. lkona pôvodne zobrazovala návštevu troch mužov u Abraháma pri terebintoch Mamreho, opísanú v knihe Genezis 18, l -15. Boh riekol Abrahámovi:" Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzenstva...Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním".(Gnl2,l-2).Celý Abrahámov život sa odvíjal od tohto prisľúbenia. Viera Abraháma a Sáry bola však podrobená veľkej skúške a Sára už prestala veriť. Ale Boh zostáva verný. Prichádza a dáva sa im poznávať, keď už nič neočakávajú od svojich síl. Boh paradoxne prichádza ako ten, ktorý potrebuje pomoc, ako vyprahnutý pocestný, ako žobrajúci o láskyplný vzťah ako priateľ prosiaci o prijatie a ako ten, ktorý človeka vždy prevyšuje v daroch. Takto Boh povoláva Abraháma i nás k napodobovaniu tajomstva vzájomnej lásky, ktorú Trojica žije v nebi.

Z prvých storočí kresťanstva sa nezachovali žiadne ikonografické vyjadrenia Najsvätejšej Trojice, jednoducho preto, že tento námet nezapadal do soteriologicko - symbolického zamerania kresťanského umenia tej doby. Téma mamrejskej udalosti je nám ikonograficky známa asi od 4. storočia. Už za čias Justína filozofa (165+) väčšina cirkevných otcov interpretovala túto tému ako Teofaniu - Bohozjavenie. Tradíciu neskôr potvrdili také osobnosti ako sv. Cyril Alexandrijský (5. stor.), sv. Gregor z Nisy (6. stor.) a ďalší. "Pre cirkevných otcov teológia Trojice nikdy nebola predmetom nejakých abstraktných špekulácii, ale živým prameňom spásy: "Božie kráľovstvo je poznanie Svätej Trojice"(Evagrius). „Láska k Bohu je extatická, pôsobí, že vychádzame sami zo seba. Už nikdy nám nedovolí, aby sme patrili sami sebe, ale patríme Milovanému"(sv. Dionýz Areopagita). Podľa Pavla Evdokimova anjel v strede zobrazuje Boha Otca, prameň života. Podobne ako sv. Irenej aj Evdokimov identifikuje osoby z ľavá doprava ako Syna a Ducha Svätého, dve ruky Otca," ktorý v každom tvorivom akte používa obidve tieto „ruky" súčasne, manifestujúc tak jednu vôľu troch osôb. Leonid Uspenský autor vynikajúcej knihy „teológia ikony" je zas presvedčený, že anjeli sú usporiadaní podľa poriadku vyznania viery. Iné pramene sa zas prikláňajú k názoru, že prostredný anjel predstavuje Krista. Vystierajúc ruku k mise s hlavou teľaťa, ktorá je predobrazom obetovania Božieho Syna na Golgote i v Eucharistii. Mamrejský krík za prostredným anjelom sa tak stáva stromom života, ale i drevom kríža. Abrahámov stan sa v pozadí po pravej strane anjela premieňa na dom Otca, Chrám v ktorom je spojená cirkev putujúca s cirkvou nebeskou Je to Chrám Cirkvi v ktorom sa skrze sviatosti rodia deti Božie pre večný život v spoločenstve lásky Boha Otca, Syna i Ducha svätého. Po ľavej strane prostredného anjela Mamrijská hora symbolizuje teofanické hory Sinaj a Tábor .Táto hora Ducha svätého predstavuje celý kozmos ,ktorý raz bude definitívne premenený Božím Duchom. Aj keď nás mnohé interpretácie ikony Trojice skutočne obohacujú predsa G.Drobot a A.Riou nás vyzývajú k väčšej zdržanlivosti pri pomenovávaní jednotlivých postáv. Podľa ich názoru, ani pasáž z knihy Genezis (kap. 18), ani ikonografia, nemali nikdy v úmysle úplne identifikovať postavy, s Božskými osobami. Kresťanská tradícia prijala ikonu Trojice ako grafické vyjadrenie trojičnej dogmy. Vďaka tomu sa ikona Trojice stala ikonou Turičnej nedele, dňa, v ktorom Východná cirkev túto dogmu liturgicky slávi.

„V deň Turíc, po skončení siedmich veľkonočných týždňov sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica a kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, je otvorené pre tých, čo v neho veria" (katechizmus).Ak sme prijali Krista do svojho života, vieme nie z počutia ,ale z osobnej skúsenosti, že pravé vyznanie viery v Trojjedinného Boha môže urobiť iba ten, kto po vzore Trojice miluje každého človeka. Toto je nedeliteľné spojenie medzi našou láskou k iným a vierou v Trojicu.