Narodenie Krista

Životný príbeh každého človeka sa začína narodením a končí sa smrťou. V osobe Krista to bolo opačne. Jeho smrť bola prvá a život posledný. Písmo ho opisuje ako „Baránka na zabitie", ktorým bol už od počiatku sveta, (pórov, l Pi l, 18 - 21) Ako hovorí Caryll House-lander: „Betlehem je vnútornou podstatou Kalvárie, podobne ako snehová vločka je vnútornou podstatou vesmíru." Písmo, podobne ako kresťanská tradícia, ukazuje nám jasle a kríž ako dva protipóly Spasiteľovho života. „V osobe Bohočloveka," píše sv. Gregor Teológ, „Boh sa vtelil a človek zbožštil, lebo to, čo Pán neprijal na seba, to nie je uzdravené, ale to, čo sa spojilo s Bohom, je spasené." Tajomstvo vtelenia Božieho Syna je základným východiskom viery Cirkvi. Dôležitosť tajomstva vtelenia si uvedomoval aj sv. Cyril Jeruzalemský, ktorý argumentoval, že „ak je vtelenie Božieho Syna zdanlivé, potom aj spasenie človeka je zdanlivé." (Catech IV, 9)

Keď Siedmy všeobecný cirkevný snem v Nicei v r. 787 nariadil úctu k ikonám Krista, Bohorodičky, anjelov a svätých, opieral sa práve o tajomstvo vteleného Slova.

Ikona Kristovho narodenia patrí medzi najbohatšie komponované ikony v sujete aj v symbolike a tak poskytuje veľa podnetov na rozjímame. Už v 3. storočí bolo vytvorených niekoľko prác s touto tematikou z mramoru, slonoviny alebo na skle. V katakombách sv. Priscily môžeme vidieť „Adoráciu troch kráľov", ktorá symbolicky vyjadruje pozvanie k prameňom spásy pre všetky národy. O niečo neskôr, ako bol sviatok nastolený, nechal

Konštantín pre baziliku v Betleheme vyhotoviť jedno z prvých zobrazení Kristovho narodenia. V 8. storočí sa na západe rozšíril zvyk predvádzať rôzne scény z narodenia Pána na spôsob duchovných hier. Kvôli mnohým neprístojnostiam, proti ktorým musela neskôr vystúpiť aj cirkevná autorita, sa slávenie tejto významnej udalosti trocha obmedzilo. Až sv. Františkovi z Assisi sa podarilo vhodne a pôsobivo osláviť narodenie Vykupiteľa sveta počas vianočnej noci v r. 1223.

Byzantská ikona sa vo svojom vianočnom posolstve nápadne odlišuje od západných zobrazení Vianoc z neskorého stredoveku. V strede ikony na prekrásnej červenej poduške podobnej posteli leží Božia Matka. Celá je zahalená do purpurového plášťa - maforia, ozdobená je tromi hviezdami symbolizujúcimi jej ustavičné panenstvo. Svojím pohľadom nespočíva na Dieťati, ale hľadí na Jozefa, ktorý sedí celý skormútený. Zobrazený je v dolnom rohu ikony tak, aby pohľad Panny Márie mohol smerovať priamo k nemu. Prichádza k nemu pokušiteľ Hirkus odetý do zvieracej kože, tváriac sa, akoby bol pastierom. Čo mu hovorí? -Never, že je to Boží Syn. Ako by majestátny veľký Boh mohol vo svojej vznešenosti prijať toľkú biedu jaskyne? - Jozef pochybuje, hoci o vtelení skrze Svätého Ducha vedel od anjela, (pórov. Mt l, 20 -24)

Zobrazenie zlého pastiera charakteristické pre ikony 15. - 17. storočia prinieslo možnosť viacerých výkladov. Podľa V. I. Ščepkina je tým pastierom Jakub - brat Ježiša. Krivá palica, ktorú Jakub drží v rukách - symbol lži, ako aj jeho pomenovanie, ktoré je niekedy Mneň a inokedy Aneň, čo môžeme preložiť ako „Nikto", potvrdzujú v postave pastiera pokušiteľa.

Máriin pohľad je vždy upretý tam, kde je pochybnosť. Ona vedie ľudí k viere. Na svadbe v galilejskej Kane nabáda: „ Urobte, čo vám prikáže!" Na tejto ikone posilňuje vieru každého, kto k nej prichádza. Ikona svedčí o skutočnom pôrode, o skutočnom prijatí človečenstva Božím Synom.-

Z toho vyplýva, že jeho matka je Bohorodička (Teotokos), čím sa potvrdzuje učenie Cirkvi. No podstatu a význam preblahoslavenej Panny ukracujú tí, ktorí vychádzajú iba z čisto biologického materstva najsvätejšej Panny. Podľa svedectva Písma je Mária Matkou večného Slova vo viere skrze svoje osobné „áno". Dáva teda osobne Logosu ľudskú prirodzenosť nielen v biologickom procese (čím by už v zmysle Efezského koncilu zaiste bola Matkou Božou)-

, ale ešte väčšmi sa stáva Matkou Božou rozhodnutím z viery. „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán." (Lk l, 45)

Červený odtieň vrchného rúcha Bohorodičky na ikonách znamená, že prijala do svojho života božstvo, kým spodné modré rúcho predstavuje jej ľudskosť. Typologické a symbolické vzťahy ukazujú, že reč ikôn nie je sentimentálna, ale chce odkryť hĺbku dejín, ktorá spočíva v tom, že dejiny sa vo svojej hĺbke majú stať transcendentnými. Božie narodenie je sviatkom vrcholnej lásky Boha k človeku. Hnutie tejto lásky má pôvod vo všemohúcom Otcovi, ktorý človeka zasahuje skrze činnosť Svätého Ducha. Toto hnutie je zobrazené lúčom svetla zhora, ktorý naznačuje vertikálnu os kompozície obrazu. V strede lúča býva zobrazená hviezda, ktorá sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Pod hviezdou sa lúč rozvetvuje na zväzok troch lúčov. Je to trojičný teologický prvok. V dolnom rohu oproti Jozefovi je scéna kúpania dieťaťa, typická pre ikony Narodenia. Byzantskí ikonopisci zobrazovali skutočný pôrod s Pannou Máriou ležiacou na lôžku v prítomnosti dvoch pôrodných báb, z ktorých jedna umývala dieťa. V apokryfnej knihe sv. Jakuba sa spomína, že jedna z pôrodných báb, Mária Salome, popierala, že je možné, aby Mária porodila a zostala pannou. Akonáhle sa dotkla Márie s úmyslom presvedčiť sa o tom, jej ruka zoschla. No len čo vzala dieťa na ruky, uzdravila sa. Samotné kúpanie dieťaťa však nie je symbolom očistenia, skôr predobrazom nášho krstu, v ktorom sa znovu rodíme a stávame sa deťmi Božími. Strednú časť ikony vypĺňajú z jednej strany scény klaňania sa anjelov a z druhej zjavenie sa anjela pastierom a oznámenie zvesti, (pórov. Lk 2, 8 - 15) Všetko je tu iba v náznaku. Jeden alebo dvaja pastieri vedú ovce. To stačí. Nejde o zobrazenie výpravnej scény ako vo filme, ide o symboliku, skratkovitú reč v náznakoch, ktorá má odkryť duchovné posolstvo ikony. Evanjeliovú správu o Kristovom narodení dokresľujú traja mudrci od Východu, ktorí sa buď ponáhľajú na koňoch, alebo sa klaňajú s prinesenými darmi Kristovi. Ich rýchla jazda naznačená vlajúcimi plášťami upozorňuje: Ponáhľaj sa k Bohu, čas je krátky. Priniesli tri dary: zlato, aby si ho uctili ako kráľa, kadidlo, aby mu vzdali úctu ako Bohu a myrhu, aby si uctili jeho človečenstvo určené na smrť. Kolíska a kríž

sú znova spojené, lebo pri oboch je prítomná myrha.

Pokiaľ ide o Ježišovo narodenie, v evanjeliu sa nenachádza nijaká zmienka o jaskyni. Objavila sa až neskôr v apokryf nej knihe sv. Jakuba. Sv. Justín, sv. Hieronym a Eusébius však tiež spomínajú skalnú jaskyňu. Syn Boží bol pozvaný, aby ako človek vstúpil do sveta zadným vchodom. Vyhnaný zo zeme narodil sa pod jej povrchom.

Na najšpinavejšom mieste na svete -v maštali - narodila sa čistota. On, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba," bol uložený do jasiel', do ktorých sa dáva krmivo. Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Ľudia sa im klaňali ako bohom. Teraz je tu prítomný aj vôl aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom, aby vykonali poctivú nápravu. Okolie jaskyne je na ikone dotvorené jednoducho až naivne vyjadrenými stromami, aby v obraze boli naznačené všetky stupne stvorenia, ktoré prijímajú Božieho Syna tak, ako sa spieva na večierni v predvečer Pánovho narodenia: „Každá zo stvorených bytostí ti vzdáva vďaky svojím spôsobom: Anjeli ti piesne spievajú, nebesia hviezdu posielajú, mudrci ti dary nesú, pastieri obdivujú zázrak, zem ti núka jaskyňu, púšť jasle obetuje a my sme ti dali panenskú matku." Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí. Malo by to vôbec zmysel, keby sa čo i tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi? Vo vianočnom období sa veriaci východného obradu zdravia pozdravom Kristus sa rodí! Oslavujte ho! To, čo obsahuje pozdrav, dosvedčuje ikona: Kristus sa rodí - teraz, v prítomnom čase: Rodí sa v ľudských srdciach.

• Ladislav Németh

Použitá literatúra: Jozef Pavlovič: Slovo a ikona, 1995; Imrich Belejkanič: Pravoslávne dogm. bohoslovie, Prešov 1995; Ful-ton J. Sheen: Život Krista, Dobrá kniha, Trnava 1998; Kresťanské symboly, Olomouc 1992; James Halí: Slov. námet a symbol ve výtv. umení, Praha 1991; Maria Giovanna Muzj: Transfi-gurazione, Miláno 1987; J. G. Bobrov: Základy ikonografie, Petrohrad 1995